Hrozí nám vyhoretosť a infarkt duše

Ľudia staršej generácie hovoria, že prvýkrát si na únavu začali sťažovať až po päťdesiatke, ale stále častejšie sa stretávame s unavenými tridsiatnikmi. Plánovacie kalendáre niekedy používajú už aj deti na základnej škole. Univerzitní učitelia si často povzdychnú nad tým, že študenti nemajú čas chodiť na prednášky a veľmi ťažko si nájdu voľný termín, aby vôbec mohli prísť na skúšku. A nad tým všetkým sa vznáša opar určitej permanentnej podráždenosti.

Nemecký filozof kórejského pôvodu Byung-Chul Han sa vo svojej knihe, ktorá vyšla v pod názvom Vyhořelá společnost (Rybka Publishers, 2016), zaoberá novým rozšíreným typom spoločnosti, ktorá stále viac pociťuje únavu. Je to dôležitá téma nielen z osobného hľadiska, ale aj z hľadiska celej spoločnosti. Budeme mať vôbec energiu na zmenu?

Výmena disciplíny za výkonnosť

V nedávnej minulosti vládla v spoločnosti disciplína. Štát, firma či zamestnávateľ vydával sériu príkazov a obvykle sa aj dbalo na ich dodržiavaní. Dôležitá bola poslušnosť, zatiaľ čo dnes je dôležitý výkon. Ľudia sa stávajú podnikateľmi samých seba a neštítia sa vykorisťovať sami seba, pretože uverili heslám o efektivite, iniciatíve a motivácii. Model disciplíny bol nahradený modelom výkonnosti.

V spoločnosti sústredenej na výkon docháza k systémovému násiliu, ktoré sa často prejavuje depresiami, ale môže viesť až k „infarktu duše“. Docháza k nemu v momente, keď už prestávame zvládať pretlak možností a činností. Na jednej strane sa od človeka očakáva, že bude dobrý partner a rodič, ale tak isto, že si bude budovať kariéru. Človek sa takýmto spôsobom potom ocitá vo vojnovom stave sám so sebou, pretože telo i duša sa občas potrebuje len tak “povaľovať“. Je potom veľmi ťažké rozoznať, kdo je páchateľ a kto obeť. Hektický zhon málokedy prináša niečo nové, skôr sa len urýchľuje to, čo už existuje.

Bdelosť divokého zvieraťa

Jedným z hlavných rysov aplikácie moderných digitálnych médií je schopnosť rýchle preskakovať z témy na tému a takmer naraz zvládať viac rôzných úloh. Túto činnosť, kedy zároveň telefonujeme, mailujeme či odpovedáme na sociálnych sieťach obvykle popisujeme ako multitasking. Ťažko by sme si ale asi vedeli predstaviť, že sa mnísi pri speve hrajú s mobilom. Multitasking sa podľa Hana najviac zo všetkého podobá technike pozornosti, ktorá je nevyhnutná pre prežitie v prírode. Zviera je a musí byť v strehu. Chráni potomstvo, dáva pozor na svojich partnerov. Vačšinou nie je schopné sa hlbšie pohrúžiť do seba alebo venovať plnú pozornosť potomkom či partnerovi. Multitasking je preto skôr charakteristický pre staršiu a viac animálnu vrstvu mysli, zatiaľ čo kultúrna myseľ je založená na pomalej, prežívanej výmene krásy a súmernosti.

Žiadna doba si necenila ľudí činorodých, to znamená nekľudných, viac než tá naša. Lenže na schopnosti mať dlhú chvíľu a ničnerobiť závisí i schopnosť sa uvolniť. Tú potrebujeme, keď chceme načúvať svojim blízkym alebo hudbe, umeniu či prírode. Mizne spoločnosť načúvajúcich, pretože hyperaktívne ego ztratilo prístup k hlbokej súcitnej koncentrácii. Spoločnosť práce a výkonu nie je slobodnou spoločnosťou. Na jednej strane si to pod vplyvom atmosféry doby umocnenej médiami a reklamou myslíme, ale v hĺbke duše tomu aj tak neveríme, takže nakoniec myseľ skĺza do strachu a hystérie.

Hnev a zlosť

Zmenila sa i forma našej naštvatosti. V nedávnej spoločnosti ľudia často podliehali hnevu – ako schopnosti nejakým emočným výbuchom uzavrieť jeden dej a pokračovať do nového stavu. Hnev bol normálny a ľudia mu rozumeli. Dnes ho vnímame ako negatívnu emóciu, ktorá je v celkovo pozitívne ladenom svete považovaná za zakázanú. Nahradzujeme ju povolenou, ba až žiadanou inou emóciou – je to mierne rebelstvo a chronická naštvatosť, ktorej sa zbavujeme hlavne neskoro večer na sociálnych sieťach.

Neustále počúvame, že určitý film či kniha „búra spoločenské konvencie“ a obvykle sa tým rozumie voľnosť sexuálneho správania, ktorá diváka či čitateľa ubezpečuje, že sa môže správať podobným spôsobom. V skutočnosti súčasné spoločenské konvencie búrajú ľudia, ktorí sa rozhodli neriadiť auto, nepozerať sa na relácie o varení, nebyť na Facebooku, alebo sa zúčastniť hnutia „90“, podľa ktorého máte vlastniť len 90 vecí (dve ponožky sa počítajú za jednu vcc). Starostlivosť o deti tak isto zaváňa spoločenskou vzburou.

Han považuje hyperaktivitu za extrémne pasívnu formu konania, pretože málokedy vytvára niečo nové, len opakuje a zosiľuje povedané. Človek je vo víre diania okolo seba a aby zvládol všetky podnety, potrebuje nejakú formu dopingu, nejčastejšie liekov na dobrú náladu. Zlá nálada je totiž v pozitívne ladenej spoločnosti nežiadúca. Stupňovanie výkonu bez ohľadu na potreby duše vedie k vyhoreniu. Čím viac stupňujeme požiadavky na seba, tým menej je výsledok považovaný za uspokojivý. Túžba nie je nikdy naplnená a cieľ nie je dosiahnutý. Kľud sa teda nedostavuje.

Pozitívna spoločnosť je násilná

Táto spoločnosť nám na jednej strane hovorí „užívajte si život a telo všetkými prostriedkami“, ale tak isto prikazuje – „produkujte, vyrábajte, pracujte“. Takže tu máme kombináciu veľkej slobody a veľkého útlaku, ktorý nasmerovávame sami na seba. Sebavykorisťovanie je najefektívnejšou formou otroctva. Útlak vždy budí určitú formu agresivity, takže súčasná pozitívne ladená spoločnosť je násilná, ale väčšinou neviditeľným spôsobom. Ten sa prejavuje autoagresivitou, domácimi nezhodami či nadávkami na sociálnych sieťach. Táto skrytá forma násilia má však potenciál prerásť do výbuchu viditeľného násilia. Násilie páchané na sebe od určitej hranice ľahko prechádza do davovej brutality.

Parížsky syndróm

Ako parížsky syndróm je označovaná psychická porucha, ktorá sa prejavuje halucináciami, búšením srdca, „stratou a vykoľajením samého seba“. Postihuje najčastejšie japonských turistov v Paríži, kam prichádzajú s mediálnou či reklamnou predstavou krásneho mesta, ale sú potom konfrontovaní s jeho realitou. Prebúdzajú sa zo sna do skutočného, problematického sveta. Na druhej strane sme nikdy nepočuli o žiadnom Čechovi alebo Slovákovi, ktorý by pri svojej vrodenej nedôvere a skepticizme, trpel parížskym syndrómom. Práve naopak chaos parížskeho sveta, zmes veľkého a malého nás skôr okúzľuje.

Han hovorí, že nadmiera dát svet neosvetľuje a nevytvára žiadnu pravdu. Čím viac informácií sa do sveta vypúšťa, tým väčšia neusporiadanosť v ňom panuje. K ďalšej chybe asi došlo v okamžiku, kedy sme uverili, že viac peňazí znamená viac života. Definíciu života sme si ale prevzali z televíznych seriálov a z reklamy, ktorá nám ukazuje, že keď za výrobok zaplatíme o niečo menej, tak po zbytok dňa máme obrovskú radosť a to až do ďalšieho podobného nákupu.
Hlavný význam Hanovej koncepcie „vyhoretej spoločnosti“ spočíva v rozpoznaní toho, že vcelku nenápadne vznikla nová, ale napriek tomu násilná společenská norma výkonnosti, ktorá tým, ako rozbila model disciplíny predchádzajúcej spoločnosti, sa sama považuje za slobodnú a pokrokovú. V skutočnosti vedie nadmerné množstvo informácií k zneisteniu a zakrytiu sveta a novým, vysoko účinným typom otrokárstva sa stal sebaútlak. Ten sa neustále stupňuje a môže viesť až k „infarktu duše“ či výbuchu davu.

Liek je celkom banálny. Každý ho pozná, pretože vyrastá z prirodzených potrieb tela i duše – pomalší pohyb, málo vecí i málo informácií, ale zato starostlivo vybraných a hlavne schopnosť načúvať sebe, ľuďom, prírode a okolitému svetu.

Prameň: Han Byung-Chul (2016): Vyhořelá společnost. 283 stran. Rybka Publishers. Praha
Zdroj: Echo24.cz
Zdroj: www.janakoczkasova.com